Rytierske dievča - 2. kapitola - Prebudenie

23. března 2015 v 17:10 | Fluffy |  Rytierske dievča
autorka: Dany


Kapitola 2. - Prebudenie

Prebudila sa. Mala príšerný hlad a snáď všetko ju bolelo. Hlavne gebuľa. Tiež bola ospalá. Keďže vedela, že by bola schopná počas minúty zase zaspať, posadila sa. Začala sa rozhliadať po miestnosti. Čakala, až si jej oči zvyknú na šero, ktoré v nej panovalo.


"Kd..." svoju otázku však dopovedať nestihla, pretože počula niekoho, ako otvára dvere. V sekunde zasa ležala. Otočila sa na bok, chrbtom ku dverám. Robila, že spí. Nevedela, kde sa nachádza, a tak nemala istotu, že ju treba nebudú chcieť zabiť, ako náhle zistí, že je hore. Bolo to trochu unáhlené a nepravdepodobné východisko, ale na to, aby to premyslela do detailov, nemala čas.

Jej srdce búšilo ako o závod. Bola zvedavá, kto to je. Taky chcela vedieť, čo s ňou urobí.

Cez zavreté oči a uši zakryté pod dekou mala otupené zmysly a netušila, čo sa deje, preto sa strašne zľakla, keď jej na čele pristála čiasi dlaň. Skoro zavýskala, ako sa vydesila. Bola rada, že to neurobila. Jej nepozornosť ju teraz, možno, málom pripravila o život. Avšak ruka jej nechcela ublížiť. Nevinne si ležala na jej hlave.

Pomaly sesúvala kúsok deky, ktorý jej priľahol na uši, aby mohla aspoň niečo vnímať. Dúfala, že jej pomôže tma a čiastočne aj malá rýchlosť pohybu.

Keď sa jej podarilo pokrývku oddialiť od jej sluchového orgánu, natolik, aby niečo počula, začala načúvať. Nechcela nič prepočuť. V moment, kedy od nej ruka, dalo by sa povedať, odletela, začula niečo ako pochvalné mrmlanie. Potom kroky, ktoré sa od nej vzďaľovali a následne aj zabuchnutie dverí.

Chvíľu počkala, aby sa uistila, že sa ten človek nevráti a potom sa opäť posadila. Premýšľala. Potrebovala si všetky informácie poskladať do hromady. Prebudila sa boh vie kde, boh vie kto k nej prišiel a boh vie prečo k nej prišiel. Ten boh toho vie nejako moc, pomyslela si. Malú úsmevnosť v túto chvíľu privítala.

Začala šmátrať rukami okolo seba. Bolestivo narazila na stenu. Ruku si otriasla a začala stenu bližšie skúmať. Bola z ohlazeného kameňa. To ju ešte viac zmiatlo. Odhadovala, že bude v nejakej chatrči z dreva so slamenou strechou, a ona pritom bola niekde, kde sa stavalo z kameňa. Našla len dve východiská. Je buď na zámku, alebo na hrade. Bolo to v podstate to isté. Stále však nedokázala určiť, na akom hrade je, alebo kde ten hrad leží. Alebo zámok, samozrejme.

Jej oči sa opäť prispôsobili a ona sa vďaka tomu dokázala postaviť. Hľadala okno. "A tu si!" povedala a priskočila k závesu, ktorý ho zakrýval. Dúfala, že sa komôrka aspoň trošku rozjasní. Bohužiaľ pre ňu, bola hlboká noc a hviezdy moc svetla nevykazovali. "Do čerta!" uľavila si.

"Keď nefungovalo okno, bude fungovať svetlo! Či tú nejaké je..." Použila jej už odskúšanú taktiku - šmátraj, kým nič nenájdeš. Malom zhodila olejovú lampu, ktorú hľadala. Rýchlo ju zadržala. Kde je olej, si logicky odvodila a po stole s lampou už nehľadala tak roztržito. Našla ho. Zhodou okolností bolo hneď vedľa kresadlo.

Asi na dvanásty pokus sa jej podarilo zažať lampu. To svetlo bolo ako päsť na oko. "Moc blízko, moc blízko!" Položila ho na okenný parapet. Zrazu bola miestnosť plná svetla, ktoré bolo skoro rovnako jasné ako na poludnie. Do okna sa v túto dobu nikto pozerať nebude, riekla si. Aby svetlo nebolo vidieť na chodbe, hmatla po pokrývke, zrolovala ju a priložila ku dverám, čo čiastočne stlmilo aj hluk, ktorý sa jej podarilo narobiť potom.

Na ceste späť stačila nielen zakopnúť o stoličku a tým ju zhodiť, ale ešte sa jej podarilo sa pri páde chytiť za záves. S hrmotom sa roztrhol.

Stála strnulo na mieste. Čakala, či niekto príde.

Keď neprišiel, začala sa pomaly, ale iste otáčať ku dverám. Bola u nich, a tak sa o ne chrbtom oprela. Mala tak istotu, že keď niekto príde, na chvíľu ho zadrží, mala odtiaľ asi najlepší rozhľad na celú izbu a hlavne, nemohla odtiaľ nič zhodiť, alebo rozbiť.

Chýbali jej tú dve dôležité veci. Asi tá najdôležitejšia vec na svete bol jej brat. Tá druhá, v zozname dôležitosti o kus pod ním postavená, meč, ktorý jej daroval otec deň pred tým, než zomrel. Chýbala tu aj jej najlepšia kamarátka, Molly. Sučka. Začala hmatať vo vrecku od nohavíc. S úľavou zistila, že jej aspoň niečo nechali. Vreckové hodinky po mamičke. "Ja mám život pod psa," povedala si so smutným úsmevom.

V hlave jej zablyslo. "Určite je na tom mieste, ako nás uchvátil ten zlodej. A určite tam bude aj Molly! Tam sa musím vydať." Zhasla lampu. Prikrývku vrátila na posteľ. Už chcela odísť, ale... čo keď sem znovu prídu? Pre väčšie utajenie obetovala svoj kabátec, ktorý ležal na židli. Poskladala ho a naaranžovala tak, aby to vyzeralo, že je v posteli. Snáď tam nezmrznem, povedala si a vydala sa na chodbu.

Pomaly otvorila. Nikto tam nebol. To je len dobre. Nevedela na akú stranu. Na jednej pokračovala chodba a na druhej viedli schody nadol.

"Dole bude východ... vedľa budú maximálne potíže." A tak išla po schodoch dole. Veľa sa divila tomu, že tu nebol ani jeden jediný strážnik. Zatiaľ. "Ľaľa sa, koho to tu máme? Ja húsa to zakríkla, že?" spýtala sa s naštvanosťou v hlase sama seba. Avšak, keď si hliadku lepšie prezrela, zistila, že... spí? On spí? To jej hralo do kariet. Potichu, ako tieň sa rýchlo mihla okolo neho. To boli všetky stráž na hradu. Aspoň v tej časti, kde sa pohybovala. "Asi je to veľa zabezpečené vonku," vysvetľovala si nedostatok stráží.

Vonku stáli stráže strategicky rozmiestnené, jedna vedľa druhej. Tak teraz som v háji, pomyslela si.

Zrazu to našla. Takmer nechránená budova. Mala veľa dier, asi namiesto okien. Boli vysoko. To mohla využiť.

Bola to skôr taká rozmlátená chalúpka ako nejaké stavení. Pred tými dierami strážili strážnej, ale vďaka výške "okien" sa pod nimi, zvnútra, mohol ktokoľvek bez problémov preplížiť. Aj dovnútra sa išlo dostať celkom ľahko. Keď si obišli celý barak stačilo otvoriť dvere, potichu je zaprasknúť, schovať sa pod "okno" a potom už sa pod nimi len pohybovať. Na konci potom stačilo jedného strážcu obísť a boli ste vonku. Jednoduché, nie?

"A ide sa na výpravu."


***

Will sa vybral ako každé ráno do kuchyne pre raňajky, ktoré následne niesol dievčaťu. Vždy je tam priniesol, vzbudil ju a odišiel. Damian hovoril, že dnes už by sa mala prebudiť na trvalo, a tak sa rozhodol, že tam zostane celú dobu. "Ale ešte sa najem ja! Hmm... Chlebová placka s vajcom... zase." Zrazu stratil o raňajky záujem. So slovami ,To počká´ vzal druhé, ktoré mal odniesť a šiel.

Po ceste pozdravil hliadku na schodoch. Otvoril dvere do miestnosti a jedlo položil na stôl. Niečo mu tu nesedelo. Lampa bola, síce nepatrne, ale stále ešte trochu teplá. Kresadlo bolo na inom mieste ako včera, to isté olej. Záves bol roztrhnutý. Rozhodol sa pre najjednoduchšie riešenie. Vzbudí ju a spýta sa jej. Už chcel ísť k posteli, keď v tú ranu sa opatrne otvorili dvere. Rýchlo sa otočil. V ráme videl onú pacientku, ktoré tak namáhavo do schodov každý deň nosil jedlo, s prekvapeným výrazom. Za moment ho vystriedal vydesený. Dievča na prázdno prehltlo.

"Takže ty sis urobila polnočnú prechádzku?" Sklopila oči. "Máš mi veľa čo vysvetľovať."
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kačule Kačule | 22. března 2016 v 18:36 | Reagovat

Já, a první koment??? To mi nesedí. =D

Jinak, dívky je mi líto a Willovo: "Tak ta sis udělala půlnoční procházku?", mě pobavila. A u slova "gebul'a" jsem se taky zasmála. Přijde mi to nezvyklý. No jo, jsem Češka. =D A povídka je zajímavá, tak jen piš, piš a piš. =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama