Snová realita - 22. kapitola

2. července 2013 v 9:00 | Fluffy |  Snová realita
autorka: Casion


Unavene som klesla na zem a prechádzala som pohľadom po bojisku. Bitka pri Tŕňovom lese sa skončila, na zemi sa váľali mŕtvy Skandijci avšak žiaľ aj niekoľko našich mužov. Mali sme na svojej strane prekvapenie, hraničiarov, lukostrelcov, ale aj tak to bol náročný boj.

"Si v poriadku?" spýtal sa ma Gilan, keď ku mne prišiel a čupol si vedľa mňa.


"Hej, som iba unavená." Mávla som nad tým rukou a jemne som krúžila zápästiami, aby som uvoľnila stuhnuté svaly. Môj šerm nie je ani zďaleka taký dobrý, ako som si myslela, zachránila ma iba moja rýchlosť, v ktorej som ešte stále vynikala. Dokázala som sa rýchlo uhýbať a uskakovať, vďaka čomu som prežila. A samozrejme vďaka Gilanovi.

"Vyzeráš, ako keby bol toto pre teba prvý boj," poznamenal Gilan potichu a ja som na neho prekvapene pozrela. Ako to vie? "Hovorilo sa o tebe ako o Bielej vrahyni, avšak napriek tomu..." nedopovedal, no ja som vedela. na čo myslí. Keď sa boj skončil, musela som si poutierať všetky slzy strachu, hnevu a bolesti, ktoré mi tiekli dolu tvárou.

"To, čo sa hovorí, nie je vždy pravda."

"Rozumiem. Poď, Halt má nejaký plán." Pomohol mi postaviť sa na nohy a ja som cítila ako každý môj sval protestuje. Nemala som však čas na oddych, sme vo vojne a musíme bojovať proti Morgarathovi a jeho prisluhovačom.

Velitelia oddielov spolu s Gilanom a mnou sme sa zhromaždili okolo Halta, ktorý nám začal vysvetľovať svoj plán: "Všetci naši vojaci si vezmú rohaté prilbice a veľké štíty, ktorými sú Skandijci známy a..."

Nepočúvala som ho, pretože som vedela, o čo ide a čo chcel Halt urobiť. Predstierať, že my sme Skandijci, aby nemal Morgarath žiadne podozrenie. Ja som namiesto toho uvažovala, ako by som mohla zachrániť Willa s princeznú Kassandru.

"Gilan, ty a Sania sa budete tváriť, že ste jediní prežili a vrátite sa k hlavnej armáde." Zachytila som Haltov hlas a tak som iba mlčky prikývla, kým Gilan sa spýtal ešte na niekoľko drobností a všetko sa následne dalo do pohybu. Bolo nutné jednať rýchlo a potichu.

"Gilan, budeš musieť ísť sám."

"Čože?" Zaskočene na mňa pozrel a prestal si obväzovať hlavu, aby to vyzeralo, že je ranený po prehratom boji.

"Ja viem, aký je Haltov plán a nepochybne sa vydarí aj keď sa na ňom nebudem podieľať," vysvetľovala som mu nervózne, no už som bola pevne rozhodnutá.

"Prečo? Čo chceš robiť?" opýtal sa ma podozrievavo, akoby tušil čo mám za lubom a ja som na moment sklonila hlavu. Myšlienky mi rýchlo vírili a tvorili chaotický prúd, no keďže som sa musela sústrediť, ovládla som svoju myseľ.

"Chcem zachrániť Willa a Evanlyn!" odvetila som mu odhodlane a pevne mu pozrela do očí so zaťatými päsťami. Áno, možno som ešte len mladá, mám sedemnásť rokov, ale aj tak môžem niečo urobiť. Mám za sebou svoj prvý veľký boj a keď som ho prežila viem, že dokážem viac!

Gilan na mňa chvíľu mlčky pozeral, akoby zvažoval, či to myslím naozaj vážne. Možno, že mi to chcel v prvej chvíli rázne zakázať, spočiatku sa tak naozaj tváril, no teraz akoby prehodnocoval svoje myšlienky.

"Ako?" To jediné sa ma spýtal a ja som si v duchu vydýchla, že mi to hneď nezakázal.

"Nenápadne prejdem k pobrežiu. Skandijci sem neprišli inak než na lodi, takže na nej budú aj unikať."

"Prečo by mali utekať?" podozrievavo sa na mňa pozrel a ja som uvažovalo ako mu to vysvetliť, aby to pochopil a zároveň mu neprezradiť priveľa, aby neodhalil moje tajomstvo.

"Keď uvidia, že z Tŕňového lesa neprichádzajú žiadny spojenci prehodnotia svoje šance. Sú to žoldnieri, nebudú bojovať proti zbytočnej presile," vysvetľovala som mu a Gilan potichu počúval.

"Znie to trochu pritiahnuté za vlasy."

"Prosím, ver mi, viem čo hovorím," žiadala som ho a po chvíli si rezignovane povzdychol a na moje veľké prekvapenie súhlasil.

"Dobre teda, choď. Haltovi to radšej nepovieme. Chceš prejsť cez bažiny?"

"Áno, chcela by som. Je to najrýchlejšia cesta."

"Väčšina ľudí si myslí, že sa tade nedá prejsť," poznamenal s úsmevom a ja som sa tiež usmiala.

"Tak ako cez Tŕňový les, všakže?" nadvihla som obočie a Gilan ma prekvapil tím, že z vakového sedla Blazea vytiahol poskladanú mapu.

"Toto sa ti zíde. Tak už bež, je najvyšší čas, aby sme začali."

"Dobre. Veľa šťastia," zaželala som mu, čo mi oplatil, potriasli sme si rukami a ja som rýchlo a čo najnenápadnejšie odišla.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Iviis Iviis | 2. července 2013 v 9:05 | Reagovat

To to jsem nečekala... Jak tohle půjde dál... Už se nemůžu dočkat! ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama