Snová realita - 14. kapitola

5. května 2013 v 10:22 | Fluffy |  Snová realita
autorka: Casion

"Tak som rozmýšľal, že by som išiel napred. Musím podať správu o tom čo sa tu v Celtike deje," oznámil Gilan Willovi a on na neho úzkostlivo pozrel. Nepáčilo sa mu, že by ich ma Gilan opustiť, predstavoval pre neho oporu a bezpečie.

Čupela som pri ohni a nenápadne som počúvala tento ich rozhovor, hoci som už vopred vedela, ako to nakoniec dopadne. Mrzelo ma, že všetko vedie k únosu Willa a Evanlyn, ale sľúbila som si, že nebudem zasahovať natoľko, aby som zmenila, čo sa má stať.


"Predávam ti velenie, Wil. Ver svojim inštinktom a keby došlo k najhoršiemu, máte tu aj Saniu," povedal mu a ja som prekvapene strnula, keď som počula, ako o mne hovoria. Prinútila som sa však pokračovať vo varení večere, aby nezistili, že ich počúvam. Kasandra či Evanlyn, ako ju zatiaľ všetci volajú, išla po vodu a Horác je na hliadke.

"Ty jej už veríš?" prekvapene vyhŕkol Will, pretože on s Horácom na rozdiel od Gilana mi verili a celkom sme sa aj spriatelili. Naopak Gilan mal stále pochybnosti, hoci už nebol taký chladný ako na začiatku.

"Riskovala život, keď zachránila baróna Aralda. Jej správanie ma napokon doviedlo k tomu, že sa jej dá veriť," odpovedal mu Gilan a ja som sa pristihla, že sa usmievam ako slniečko na hnoji. Usmievala som sa aj keď sme neskôr zasadli k večeri, no jedinú starosť mi robilo, že som sa ešte nezobudila z tohto krásneho sna. Už som tu niekoľko dní a stále nič. Začali mi chýbať rodičia i sestra, aj moji priatelia a dokonca, na obrovské prekvapenie, aj škola. Prečo spím tak dlho? Inokedy som tu len na pár hodín a teraz to je už niekoľko dní. Nestalo sa niečo vážne? Začína mi z tohto celého behať mráz po chrtbe, niečo nie je s kostolným poriadkom...

"Sania, počúvaš?" vytrhol ma zo zamyslenia Will a ja som ho uistila, že počúvam, hoci tomu tak nebolo. Gilan im práve oznámil, že zajtra ráno pôjde napred a následne sme si rozdelili hliadky a uložili sme sa k spánku. Mne sa snívalo, že som opäť doma, vo svojej izbe. Alebo to nebol sen? Už ani neviem, čo je sen a čo je realita, som z toho celá zmätená!

Zrazu som stála na našom dedinskom cintoríne, bol jasný slnečný deň a každý koho som poznala stál okolo hrobu. Boli tam moji rodičia, sestra, celá moja rodina, hromada priateľov, učitelia zo školy... Všetci boli oblečení v čiernom, niektorí plakali a iní len smutne pozerali na truhlu, ktorú akýsi muži spúšťali do vykopaného hrobu.

"Kto zomrel?" opýtala som sa potichu rodičov, vedľa ktorých som stála, no oni neodpovedali. Ani len nezdvihli hlavu, akoby ma vôbec nepočuli a ja som sa zamračila. Prešla som k hrobu a v tom, zrazu niekto prešiel cezo mňa! Môj kamarát Lukáš prešiel priamo cezo mňa, ako keby som bola len vzduch a hodil červený karafiát na truhlu spolu s trochou hliny.

S obavou som pozrela na drevený kríž nachystaný vedľa hrobu, ktorý sa dá navrch hrobu kým sa nevymení za pomník. Zalapala som po dychu, keď som si prečítala moje meno napísané čiernou fixkou. Som to ja! To ja som zomrela!

"Vstávaj!" niekto mnou zatriasol a ja som vyplašene otvorila oči a bleskovo som sa posadila až som skoro zhodila na zem Gilana, ktorý ma zobudil.

"Čo sa deje?"

"Nič, len si na rade s hliadkou," odvetil Gilan a ja som sa pokúšala skrotiť svoj rýchly dych. Celá som sa triasla, pretože ten sen som mala v živej pamäti. Alebo bol to iba sen? Čo ak...

"Si v poriadku? Si akási bledá," lepšie sa mi prizrel vo svetle mesiaca a ja som zo seba zhodila svoj biely plášť trasúcimi sa rukami. Rozrušene som sa postavila a prešla som si rukou po tvári.

"Nič mi nie je," roztržito som odvetila, ale nemyslela som to vážne. Mala som pocit, že od strachu mi dupkom vstávajú čierne vlasy. Som mŕtva! Ja som zomrela! To preto som sa ešte nezobudila, to preto som stále v tomto svete, vo svete Hraničiarovho učňa. To blúznenie v horúčke, to prelínanie tohto a toho druhého sveta. Sanitka, nemocnica, čudné biele svetlo...

"Tomu neverím," vyhlásil Gilan a chytil ma za ramená, aby ma donútil prestať pochodovať sem a tam. Vydesene som mu pozrela do očí a nevedela som, čo mu mám povedať. Môj doterajší život skončil. Ostal mi len tento, kde ma takmer všetci považujú za nájomnú vrahyňu, pričom som nikdy nikoho naozaj nezabila.

Och bože, ako to tu všetko prežijem? Veď neviem ani riadne bojovať...

"Upokoj sa, Sania."

"To sa ľahko povie..." zamrmlala som a pošúchala si oči.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Fluffy Fluffy | Web | 5. května 2013 v 21:10 | Reagovat

Sania umřela?!
To snad ne! Že ne? Že třeba jen dlouho spí? Je v kómatu, nebo tak?!
Casion, tohle byl snad největší šok, který jsi tam mohla dát. =D Jsem naprosto vyvedená z míry. =D
A doopravdy se nemůžu dočkat, jak to bude dál! =)

2 Casion Casion | Web | 6. května 2013 v 18:17 | Reagovat

[1]: Ďakujem :D Snažila som sa to trochu zamotať :D

3 Kitsune S. Namikaze Kitsune S. Namikaze | 6. května 2013 v 21:37 | Reagovat

Je to pěkné a docela zamotané jsem zvědavá jak to dopadne K.S.Namikaze

4 Casion Casion | Web | 7. května 2013 v 19:45 | Reagovat

[3]: Vďaka, za pochvalu :-) :D

5 Iviis Iviis | 7. května 2013 v 20:46 | Reagovat

Abych byla upřímná, moje obavy se vyplnily... Je mi Sanii líto, ale co se dá dělat. :(
Já bych taky nevěděla, jak se chovat - na konci dvojky (a nejen tam) jsem bulela jak želva, takže bych to určitě chtěla změnit ;) Ale mě s mojí šikovností by nechali jenom z dálky přihlížet ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama